Ahojte priatelia :) Leto je už v plnom prúde a s horúcimi slnečnými lúčmi prichádza nielen oddych a zábava ale aj poznávanie a objavovanie. Ako trávite voľné letné dni vy ? :) My sme poslednú júnovú nedeľu, ktorá bola mimochodom až príliš horúca, zavítali do obce Hričovské podhradie. Veľmi sme sa chceli vybrať niekam na poznávaciu cestu, avšak na jej absolvovanie sme si mohli dovoliť vyčleniť z dňa len 4 hodiny a preto sme hľadali výnimočnú trasu v okolí Kysúc a našťastie, toto miesto prevýšilo naše očakávania. Z Kysúc sme sa premiestnili na Horné Považie, čo je k nám predpokladáme asi najbližší región. Cesta autom do centra obce Hričovské podhradie z Kysuckého Nového Mesta trvala len krátkych 20 minút, čo bolo pre nás v ten deň neuveriteľnou výhodou. V Žiline sme pokračovali smerom na Bratislavu cez mestskú časť Strážov a po pár minútach sme z tejto trasy odbočili smerom na Bytču, kde sa nám po niekoľkých kilometroch na ľavej strane vozovky vynorila obec Hričovské podhradie. 

Nad touto obcou sa v plnej kráse vyníma romantická zrúcanina hradu Hričov obklopená čarokrásnou prírodou Strážovských vrchov. Auto sme zaparkovali pri krčme Pod Hradom ( jej názov ), v centre obce, kde má náučný chodník, ktorý pozostáva z 20 tabúľ, začiatok i koniec, čo predstavuje bezproblémový okruh pre všetkých ľudí, ktorým sa na spiatočnej ceste nechce hľadať svoje parkovacie miesto na úplne odlišnom mieste. Na konci nášho poznávacieho výletu sme si všimli, že omnoho viac ľudí sa na zrúcaninu hradu vybralo opačnou stranou namiesto tej správnej, ako začína turisticko - historický chodník hradu Hričov a Hričovského panstva, čo nám ´´zberačom zaujímavostí´´ osobne nedávalo význam, pretože začiatok tejto trasy nebolo vôbec ťažké nájsť, ale ak mali títo ľudia namierené len na vrchol hradu, nič sa samozrejme nedeje, my však náučné chodníky veľmi obľubujeme a preto nedopustíme, aby sme nejakú z informačných tabúľ vynechali. ( Len malé upozornenie :D ).

Smerom od parkoviska vedú dve cesty, avšak aby ste sa náhodou nevybrali zlým smerom na najbližšej drevenici môžte zazrieť dve farebné turistické značky, to znamená, že správna cesta k hradu sa začína po pravej strane. O 10 metrov ďalej týmto smerom si na ľavej strane všimnete malý drevený smerovník, na ktorom je veľkými písmenami napísané Hrad, to znamená, že ak sa chcete vydať náučným chodníkom od samého začiatku mali by ste vykročiť práve touto cestou. Nenaľakajte sa, cesta začína prudkým stúpaním, ale keďže informačné tabule náučného chodníka sú postavené len pár metrov od seba, máte čas sa vydýchať a znova naštartovať. 

Drevené informačné tabule sú ornamentované veľmi peknou rezbou miniatúry Hričovského hradu a uvádzajú stručné informácie o všetkých panovníkoch hradu od 12. storočia až po 17. storočie, kedy hrad začína chátrať. Pravdupovediac, informácie o vlastníkoch tohto historicky významného diela sú natoľko stručné, že kým vyleziete na samotný vrchol hradu miniete 13 tabúľ a nemáte z toho žiaden edukačný zážitok, pretože informácie sa začnú veľmi ľahko zlievať dokopy. Na tabuliach náučného chodníka chýba príbeh, ktorý by mal dej poskladaný z historických udalostí a najmä súvislostí alebo legenda, ktorá by cestu nahor obohatila a zasvätila nás tak do čias vlády ohromujúcich kráľov. Je to však príjemná prechádzka listnatým lesom, ktorá vás jednoznačne načerpá energiou a pohltí lúčmi, ktoré sa predierajú pomedzi listami stromov. 

Po asi pol hodinovom neustálom stúpaní sa dostávame k zrúcanine hradu, ktorá sa rekonštruuje, takže buďte opatrní na veľkú kopu lešenia. Najkrajší pohľad na hrad sa nám naskytne tesne pod ním, kde máme možnosť vidieť zachovanú celú jednu stranu hradu, ale to ešte nevieme, čo nás čaká o pár metrov vyššie. Hrad Hričov má tak prekrásny výhľad, aký sme už dlho nevideli. Na poslednom možnom výstupe hradu, ktorý je sprístupnený turistom sa nám zjaví pohľad do široka - ďaleka v takom meradle, že vám nedokážeme ani len povedať, kam sme až dovideli. Krásny okamih zdobí lavička na tom najvyššom vršku, kde sa romantika môže krájať. Na jednej strane sa slnia vysoké štíty Malej Fatry, pred ktorými sa rozprestiera Žilina ako na dlani a na druhej strane vidíme vzlietať lietadlo z letiska pri Dolnom Hričove i neďaleký lom modrastej farby a v neposlednom rade zástupy čerstvo zelených lúk posiate celým údolím.  

Ešte sa podpísať v knihe návštev a môžme postupovať v ceste. Pod hradom sa vydáme na pokračovanie náučného chodníka od čísla 14, ktoré už informuje o miestnej faune a flóre až do konca cieľa. Musíme priznať, že cesta dole bola o niečo fascinujúcejšia. Po strmej ceste si treba dávať pozor, aby ste sa nepošmykli po opadanom lístí. Súčasťou trasy sú i 3 malé jaskynné otvory v mohutných skalách, ktoré predstavujú archeologické náleziská, dokonca ešte z obdobia praveku. 

Nesmieme zabudnúť spomenúť ani významne historickú skalu, ku ktorej sa viaže povesť o mníchovi. Kamenný mních je skalný útvar pripomínajúci zlé obdobie hradu Hričov, kedy v ňom vládol krutý panovník Thurzo, ktorému pevnosť pôvodne nepatrila, privlastnil si ju zajatím hradnej pani, aby sa mohol zmocniť majetku. Mních, ktorý vedel o tom, čo sa odohráva za klenbami hradu vyšplhal na skalisko a kričal: ´´Boh vidí !´´ ´´Boh ťa potrestá !´´. I keď Thurzo niekoľkonásobne mnícha z hradu vyhodil on sa vždy vrátil na miesto a opakovane volal. Legenda končí tým, keď sa panovník Thurzo ráno prebral uvidel na skalisku skameneného mnícha a i po tom, ako dal skalu odstrániť, vrátila sa znova na svoje miesto. Thurzo prenasledovaný výčitkami pustil hradnú pani z uväznenia, avšak pre hradnú pani už bolo slobody neskoro.  Našu cestu sme ukončili v krčme Pod Hradom pri čapovanej kofole a po veľmi krásnej a náučnej prechádzke sa vrátili domov. Tento pár hodinový výletik vám určite odporúčame :) Je vhodný aj pre rodiny s deťmi, históriu môžu poňať hrou a samozrejme pre páry, ktoré si tu zaručene vychutnajú romantickú chvíľu, obklopení dychberúcou prírodou Slovenska. 

Ahojte :) Opäť vás vítam na našom blogu o potulkách dvoch nevinných, slobodných a hlavne zamilovaných duší, ktoré sú si isté v tom, že práve teraz je ich najhlbším významom života cestovanie. Už od začiatku som sa chcela blogu venovať pravidelne a pristupovať k nemu zodpovedne, avšak navštevujem posledný ročník gymnázia a tento rok so sebou priniesol množstvo povinností a najmä starostí. Preto sa ospravedlňujem za dlhodobú neaktivitu pri rozvíjaní nášho cestovateľského blogu. Našťastie, školský rok už pomaly ale isto končí a maturitnú skúšku budem mať už onedlho za sebou. V práve prebiehajúcom okamihu sa už nenechám rozptýliť niečím, čo urobiť musím, ale hlboko sa ponorím do niečoho, čo urobiť chcem, a tým je moja vášnivá chuť písať. 

Michal a ja cestujeme celoročne. Objavujeme prírodu a poznávame pamiatky. Každé miesto je pre nás výnimočné a berieme si z neho maximum, ktoré bude dlhé roky kŕmiť naše spomienky a čarovať nám úsmev na tvári. 

Jarnú sezónu sme zahájili v malebnej dedinke Haluzice ležiacej medzi Trenčínom a Novým Mestom nad Váhom, a tá nás bohato očarila na každom kroku. Haluzice a ich okolie je predovšetkým rovinatá oblasť. Nemajú síce čaro rozprávkového lesa, ale za to ponúkajú pohľad na tradičnú slovenskú dedinu obklopenú obrábanými poľami a roľami. Tieto tradičné hodnoty vás vžijú s prírodou, cnosťami a láskou k vlasti, akú poznali naše babky. 

Na cestu sme vyrazili o pol 11 doobeda a slniečko nad nami už hrialo v plnom prúde. Pravdupovediac, cesta do Haluzíc trvala o niečo dlhšie ako celý pobyt v nich, ale to nám vôbec neprekážalo. Pri cestovaní zohráva veľkú rolu i samotný roadtrip po krajine. Samozrejme, keby naša cesta viedla po diaľnici, dorazili by sme na miesto o takmer 30 - 40 minút skôr. Po diaľnici sa dostanete zo Žiliny priamo do Trenčína a z Trenčína je to približne 20 minút po rýchlostnej ceste. Naša cesta však viedla pomedzi stredne veľké mestá a dediny ležiace v ich okrese. Z nášho roadtripu do Haluzíc spomeniem len záchytné body, ktorými sú väčšie mestá. Vyrazili sme z Kysúc a v smere na západ pokračovali cez Bytču, Považskú Bystricu, Ilavu a Trenčín. Z Trenčína sme sa už riadili podľa GPS. O 12:15 sme dorazili na dané miesto. 

Obec Haluzice sa nachádza hneď vedľa dediny Bošáca, známa výrobou Bošáckej slivovice. Pred Haluzicami stojí dopravná značka Haluzice 1 ukazujúca smer do dediny. My sme však túto cestu nespozorovali okamžite a pokračovali v ceste ďalej. O malú chvíľku sa objavila ďalšia dopravná značka Haluzice 2. Pokračovali sme po tejto trase. Našťastie, oba smery vedú priamo do centra obce. V centre stojí obecný úrad s vyhradeným priestorom na parkovanie pre turistov. Priamo na parkovisku stojí i turistická značka ukazujúca smery turisticky navštevovaných miest. 

Haluzice ležia v Bošáckej doline, ktorá je súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty. A čo v nich môžeme vidieť / navštíviť ? Navštívili sme zrúcaninu románskeho kostolíka z 13. storočia patriacu do okruhu náučného chodníka Haluzickej tiesňavy, zdolali Haluzickú tiesňavu výnimočnú svojou jedinečnou flórou, ktorú len tak niekde u nás na Slovensku neuvidíte a nakoniec sme si okrem poznávania dopriali aj trošku turistiky vo forme krátkeho výstupu k rozhľadni Hájnica po rovnomennom kopci Hájnica ( 341 m.n.m ).

Trasa Haluzickej tiesňavy je sprevádzaná 4 náučnými tabuľami. K jej začiatku treba vykročiť z parkoviska smerom do obce. Po pravej strane zbadáte poľnú cestu, ktorou sa vchádza do okruhu náučného chodníka. Rozpoznáte ju podľa toho, že na jej začiatku stojí drevený altánok určený na oddych a desiatu a niekoľko informačných tabúľ. O pár metrov ďalej sa začína oficiálny náučný chodník Haluzickej tiesňavy. 

Prvou zastávkou v ňom je už spomínaný opevnený románsky kostolík. Okolo kostola bol vystavaný ochranný kamenný múr, pretože vo svojom období zohrával významnú úlohu útočiska domácich obyvateľov v čase núdze. Prvá písomná zmienka o Haluzickom kostolíku pochádza z 13. storočia. V tomto období bola pevnosť pod nadvládou kráľa Matúša Čáka Trenčianskeho. V súčasnosti sa v ruinách kostola konajú sväté omše počas priaznivého počasia a v neposlednom rade sa stal obľúbeným miestom pre fotografov zachytávajúcich romantické okamihy novomanželov.  

Po prebádaní zachovalých pozostatkov minulosti sme pokračovali po poľnej ceste k šípke ukazujúcej smer do útrob tiesňavy. Haluzická tiesňava je hlboká až 50 metrov a tento výškový rozdiel pocítite takmer ihneď po vstupe do tiesňavy. Kaňon sa tiahne približne 1 kilometer medzi vegetáciou listnatých stromov s hustým porastom Brečtanu popínavého, ktorý vo vás vyvolá dojem akoby ste sa práve ocitli v strede džungle. Jej prechod nám trval zhruba pol hodiny.

Najzaujímavejšou vlastnosťou tejto tiesňavy je jej časová premenlivosť. Eróziou haluzického potoka sa postupom času tiesňava prehlbuje a rozpína a to i na úkor opevnenia kostola, ktoré sa už z časti zrútilo do priepasti. Dostala prívlastok neustále sa meniacej rokliny. V rokline narazíte na prúdy potôčika a menšie vodopády, technickú pamiatku v podobe hrádze a prírodné skvosty neobyčajnej anomálie netypické pre klímu našej krajiny. V roku 1963 bola Haluzická tiesňava vyhlásená za prírodnú pamiatku a platí tu 4. stupeň ochrany. Poznávacia trasa tiesňavy končí tam, kde i začína a to pri obecnom úrade. 

Posledná časť našej výpravy do Haluzíc pozostávala z výstupu k rozhľadni Hájnica. K nej sa dostanete opačným smerom, to znamená, že z parkoviska vykročíte smerom von z obce. Na vrchol kopca Hájnica postupujete podľa zeleného označenia na stromoch. Turistický chodník sa vinie 1 kilometer naprieč kolmým svahom. Cesta do cieľa nám zabrala necelých 20 minút. Krátka ale za to náročná ! Práve na tomto mieste sme si vychutnali zaslúžený oddych a započúvali sa do ticha, ktoré občas prerušil len pofukujúci voňavý jarný vetrík. Z rozhľadne ( 341 m.n.m. ) sme dovideli až k hradu Beckov a nášmu zraku neunikol ani v diaľke vynímajúci sa Trenčiansky hrad. Široký obzor na všetky svetové strany, jarou zafarbené lúky, zlatisté pučiace polia a pohľad na nejednu historickú pamiatku. Tak týmito slovnými spojeniami by som definovala vyhliadku Hájnica týčiacu sa nad pôvabnou dedinkou Haluzice. O 2 hodine poobede sme nasadli do auta a opúšťali ďalší nami preskúmaný klenot našej prekrásnej slovenskej krajiny. 

Ahoj :) Vítam ťa pri prvom článku na tomto blogu z nášho posledného novembrového výstupu, ktorý sme absolvovali ešte v polovici novembra, takže sme si stihli užiť posledné hrejivé slnečné lúče naplno. Ak netušíš kam zájsť cez víkend, máš chuť ponoriť sa hlboko do hôr, precítiť vôňu lesa, zažiť jedinečný pohľad na doliny a dedinky z vrcholkov skál a pritom nechceš stráviť hodiny za volantom určite ti odporúčame výstup Náučným chodníkom na Súľovské skaly. Ak náročnosť turistickej trasy nie je pre teba podstatná a rád sa dozvieš i niečo nové je táto oblasť ideálnym miestom pre načerpanie energie a pozitívnych myšlienok. 

Väčšina našich výstupov trvala približne hodinu, preto sme sa na hory vybrali vždy neskoro poobede a vychutnali si západ slnka. Ale tentoraz sme sa rozhodli si privstať a podniknúť náročnejšiu turistiku. Očakávali sme, že výstup na Súľovské skaly bude záležitosť aspoň na pol dňa, avšak na naše očakávania výstup na vrchol skál zahrnutý prestávkami či fotografovaním aj so spiatočnou cestou na parkovisko trval iba 3 a pol hodiny. Tým pádom sme už o 3 hodine poobede boli naspäť doma a stihli ešte celovečerný Tour de Rozprávky :D 

Na cestu sme vyrazili o 9 hodine ráno. Smerom z Kysúc sme prechádzali popri Bytči a pri odbočke vľavo smerom na obec Jablonové pokračovali cez už spomínanú obec až k parkovisku Súľov. Podotýkam, že najlepšia vec na okruhu náučného chodníka Súľovských skál je tá, že informačné tabule chodníka končia tam, kde aj začínajú - na parkovisku Súľov. Nenastali teda žiadne komplikácie a nemuseli sme sa zaoberať uvažovaním nad tým ako sa asi dostaneme naspäť k autu. Keďže sme sa na výstup vybrali v sobotu na parkovisku sme stretli ženu, ktorá počas víkendov a sviatkov vyberá parkovné 2€. 

Cesta autom z Kysúc až sem trvala približne trištvrte hodiny. Pripravení a plní elánu sme sa s chuťou vybrali vpred. Riadili sme sa zeleným označením na stromoch a skalách. Veľkou motiváciou a lákadlom pokračovať v strmej ceste nahor sú zrekonštruované drevené informačné tabule o miestnej faune a flóre, na ktorých sú jednotlivé obrazy zvierat a rastlín vypálené vďaka čomu tvoria krásnu maľbu. Náučným chodníkom Súľovských skál vedie 17 tabúľ. Je veľmi zaujímavé natrafiť na ďalšiu tabuľu a teší vás, čo sa dozviete na ďalšom kroku. Tabule sú umiestnené smerom po zelenej značke a označené číslami, avšak jedna tabuľa až na úpätí skál sa nachádza mimo vyznačenej turistickej trasy, preto buďte všímaví aby ste ju neminuli :)   

Prvou zastávkou sú skaly, ktoré tvoria Gotickú bránu a je z nich očarujúci výhľad na malebnú dedinku Jablonové. Skaly sú veľmi strmé a preto som mala pred nimi rešpekt, za to Michalovi nerobilo problém vyliezť na ktorúkoľvek skalu, ktorá vytŕčala nad bezpečnú zónu. Síce som veľký stresák ale krok po kroku, ruka po ruke a s Michalovou pomocou som si mohla ligotavé výhľady do ďaleka vychutnať tiež. 

Tu sme si urobili prestávku na rozjímanie, precítenie prírody, zohriatie slnečnými lúčmi a samozrejme vzniku nezabudnuteľných spomienok vo forme fotografií. Po prestávke sme pokračovali v ceste strmo nahor po zelenej značke až k tabuli číslo 8, ktorá nás informovala o Súľovskom hrade. 

Viditeľný dôkaz o tom, že Michal má pavúčie schopnosti :D 

Ocitli sme sa teda na zrúcanine Súľovského hradu, z ktorého vskutku ostali len náznaky po ľudskej činnosti a tie nám pripomínali, že sa tu kedysi dávno vynímala pevnosť slúžiaca ako pozorovateľňa a úkryt cenností v čase vojen. Súľovský hrad patril rovnomennej rodine Súľovských. Od čias ako bol hrad vypálený, podlieha času a pod vplyvom prírodných podmienok sa rozpadáva. 

Zrazu predo mnou stála nová skúška ale prvotné obavy z lezenia po skalách som ihneď striasla a s Michalom sme vystúpili na vrchol zrúcaniny, odkiaľ sa nám naskytol priam dych berúci výhľad na zlatisté lúky plné oviec, v doline rozloženú obec Súľov-Hradná, v diaľke sme spozorovali dokonca zrakovú pyramídu, a okolitý les s ďalšími nepreskúmanými skalnými útvarmi,na ktorých spoznanie sa rozhodne ešte len vyberieme.  

Museli sme sa však najprv dostať pomedzi úzke škáry hradu. Na pomoc prekonania veľmi úzkych a priľahlých priestorov hradu slúžia kovové kruhy. Tu je cesta pomerne náročná ale o to viac adrenalínu precítite :) 

Tým dych berúcim výhľadom som mala na mysli toto. 

Na začiatku hradu pri informačnej tabuli sa nachádzajú ďalšie značky, ktoré informujú o smere cesty. Tá nás priviedla na rebrík, ktorým sme zliezli na prudký svah. Cez svah vedie kovové zábradlie, ktorého sa musíte za každých okolností pridržiavať ak sa chcete dostať na koniec strmého svahu po nohách a nie po zadku :D Nakoniec sme pokračovali ďalej po zelenej značke, ktorá viedla k parkovisku cez rozprávkovo jeseňou zafarbený les. 

Toto miesto nám dalo omnoho viac ako sme očakávali. Teraz si môžeme do našej zbierky spomienok pridať ďalšie nezabudnuteľné okamihy :)